Opakom neistoty nie je istota, ale otvorenosť voči neznámemu. Future Thinking nie je o predvídaní budúcnosti, ale o kreslení možných scenárov na základe aktuálnych dát. Toto umožňuje vytvoriť súboru stratégií za účelom pripraviť sa na situácie, ktoré by mohli nastať.
V 22. epizóde MVP sa Michal Blažej rozpráva s Design & Innovation specialist na Úrade vlády SR, Luciou Ciranovou, o tom, prečo je pre organizácie kľúčové rozmýšľať nad budúcnosťou, ako identifikovať a správne aplikovať trendy, či prečo je pohľad do budúcnosti kľúčový pre prítomnosť a udržateľnosť.
Aby ste si mohli prezrieť tento obsah na našej stránke, musíte súhlasiť s používaním cookies tretích strán. Alebo môžete použiť link, ktorý vás presmeruje na nasledujúcu adresu: https://open.spotify.com/episode/3priPTYZR8zUgAyANgkuDr
Zaujíma vás na akej úrovni je vaša organizácia? Zistite to za pár sekúnd odpovedaním na týchto 6 otázok.
Prečo je dôležité predvídať budúcnosť? Ako môžeme odhadnúť, čo sa bude diať o pár rokov? Môže byť dizajn strategický? Dnes sa budem rozprávať s Luciou Ciranovou o témach ako future thinking, strategic foresight alebo anticipation studies v dizajne. Lucia pracovala s globálnymi značkami ako Fjord London (dnešný Accenture Song), Google, Adidas, Space 10 (IKEA Innovation Lab), ako aj Tech for Good startupmi a verejnými inštitúciami vo Veľkej Británii a Škandinávii. V súčasnosti vedie dizajnovú jednotku na Výskumnej a inovačnej autorite na Úrade vlády Slovenskej republiky. Lucia, vitaj v MVP.
Ďakujem, Miško.
Dnes sa chceme baviť o budúcnosti. Ty si sa v istej časti svojej kariéry venovala tejto téme. Vieš nám v krátkosti povedať, čo je strategic foresight či future thinking?
Keby som to mala nazvať nejak humánne, povedala by som, že je to strategická práca s budúcnosťou, kedy budúcnosť používame ako zdroj informácií a inšpirácie pre naše súčasné premýšľanie a rozhodovanie.
Kde si to robila?
Povedala by som, že to svojím spôsobom stále robím. Je to trochu ako dizajnové myslenie. Keď sa to raz naučíš, stále v tom funguješ. Po skončení štúdia business designu v Škandinávii som začala pracovať v jednej agentúre v Kodani, ktorá sa sústredila na oblasť strategic foresight a future thinking. Tam sme vytvorili sme celú sériu metód, ako to robiť. Bolo to pred desiatimi rokmi, takže našou úlohou bolo aj trošku pionierovať túto tému v európskom kontexte.
Následne som prešla do Londýna, kde som pracovala vo Fjrode (dnešný Accenture Song). Majú publikáciu s názvom Fjord Trends, ktorá sleduje priesečník trendov v ľudskom správaní, dizajne a technológiách, z čoho každoročne vydávajú report. Bola som súčasťou tohto tímu päť ročníkov po sebe a bola to krásna práca.
V roku 2020 som sa vrátila na Slovensko a tieto reporty som písala z jednoizbáku v Petržalke, čo bol zjavný bizár. Následne som začala pracovať na strategickom pláne Bratislava 2030 a Slovensko 2030. Písali sme strategické dokumenty o tom, kam chceme, aby Slovensko smerovalo a úmerne k tomu sme dizajnovali opatrenia na najbližších desať rokov. Nevychádzali sme však zo situácie, aká je teraz, ale ako chceme, aby tá krajina vyzerala v budúcnosti.
Prečo by sa organizácie mali venovať tejto téme?
Má to dva dôvody. Prvým je, že organizácie potrebujú istotu alebo pocit, že vedia, čo ich čaká. Častokrát ich práca spočíva v strategickom plánovaní. My si myslíme, že opakom neistoty, v ktorej žijeme, je istota, ale nie je to pravda. Práve naopak, je to pocit otvorenia sa možnostiam. Premýšľanie o budúcnosti nie je o veštení z krištáľovej gule, ale o vychádzaní z konkrétnych dát a poznatkov. Na základe toho vieme vytvoriť scenáre, podľa ktorých si potom tá firma, značka, organizácia, mesto alebo štát vedia vytvoriť sériu stratégií. Teda, že ak sa stane toto a toto, pôjdeme týmto a týmto smerom. Vďaka tomu si vedia zarámcovať ponuku, s ktorou idú na trh.
Druhá vec je, že my, ako dizajnéri síce robíme rozhodnutia v súčasnosti, ale ich dopad uvidíme až v budúcnosti. Future thinking je pekný v tom, že nám umožňuje predstaviť si, aká je tá budúcnosť, v ktorej by sme chceli žiť a na základe tejto predstavy prispôsobiť svoje súčasné rozhodnutia. V niečom je to informatívne, ale zároveň aj inšpiratívne, pretože je to spôsob, ako pracovať s neistotou.
Keď poskytneme víziu, ktorá je inšpiratívna a pozitívna, vie to ľudí motivovať a zároveň im to pomáha uchopiť to nejasno pred nimi. Dôležité je to aj z hľadiska dopadu dizajnov, ktoré máme teraz. Pokiaľ ich dizajnujeme v súčasnom mindsete human centricity, bez ohľadu na planétu, iných ľudí alebo dlhodobý udržateľný rast, tak nemôžeme pokračovať. Pre to je dôležité prinášať alternatívy a nové paradigmy budúcnosti, ktoré môžu ovplyvniť to, ako nad vecami premýšľame teraz.
Prvá časť bola celkom silný aha moment. Analytické rozmýšľanie znamená, že existuje veľa možností a cieľom je dostať sa k jednému bodu. Ale future thinking je divergentné rozmýšľanie a znamená zamýšľať sa nad tým, čo všetko môže nastať v budúcnosti. Sú to len ukážky toho, čo môže prísť, nie je to definitívna odpoveď.
Áno, pretože všetci premýšľame v nejakých vzorcoch. Vychádzame z toho, čo vieme. A to, čo vieme, vnímame empiricky. Na svete je veľa dát a informácií, ale pokiaľ ich nevieme použiť v nejakom kontexte alebo ich pretaviť do insightov a ľudsky uchopiteľných príbehov, je to zbytočné. Nesnažíme sa povedať, že to bude takto a pre to teraz urobíme túto objednávku. Snažíme sa vidieť možnosti všetkého, čo je možné.
“Future thinking nám umožňuje predstaviť si ako vyzerá budúcnosť, v ktorej by sme chceli žiť, a na základe toho prispôsobiť svoje súčasné rozhodnutia.”
Pracovala som napríklad pre automobilku a riešili sme budúcnosť mobility. Nerozmýšľali sme o tom, koľko áut musíme vyrobiť do roku 2030. Rozprávali sme sa o tom, čo je náš core biznis, čo je to, čo robíme. Nepredávame autá, ale pomáhame ľuďom presunúť sa z bodu A do bodu B. Prišli sme na to, že môžeme robiť niečo, čo s autami nemá nič spoločné. Samozrejme nešlo o to, že teraz prestaneme robiť autá. Hrali sme sa napríklad s myšlienkou servisov zdieľanej mobility a prišli sme na to, že náš core biznis nemusí byť len predaj áut, ale napríklad aj poskytovanie nejakej formy verejnej dopravy, zdieľané bicykle a podobne. Toto dáva človeku ponorenému do konkrétneho priemyslu možnosť kreatívneho nadhľadu nad tým, čo by mohlo byť.
Robila si napríklad aj na dokumente Bratislava 2030. Ako sa má pracovať s takýmto dokumentom?
Existujú dva druhy dokumentov. Jedným sú trendy, s ktorými sa dá pracovať kreatívnejšie. Bratislava 2030 je však striktne strategický dokument, kde je to iné. Tam bolo použité future thinking, z čoho vyšli série opatrení, ktoré už sú nadizajnované na predpokladanú budúcnosť. Bolo to oveľa viac analytické. Vychádzali sme z dát, ktoré hovoria o tom koľko ľudí tu bude žiť, aká je krivka starnutia, krivka natality, a tak ďalej. Z toho sme vedeli vytvoriť a naplánovať napríklad počet nájomných bytov alebo kadiaľ pôjde električka a podobne.
Zaujímavé je, že pôvodne bol dokument rozdelený na desať oblastí, napríklad kultúra, doprava, a tak ďalej. My sme to v Metropolitnom inštitúte spojili do jedného naratívu z pohľadu občana. Potom sme to preplietali s cieľom udržateľného rozvoja, čo je povinnosťou miest v programe. Sú tam dlhodobé a krátkodobé ciele a akčný plán, s ktorým sa riadia jednotlivé oddelenia.
Čiže ten dokument mal ukázať budúcnosť a rozhodnúť o prioritách?
Áno, určuje strategické priority mesta. Je dôležitý aj z hľadiska financovania. Keď mesto žiada o financovanie napríklad z externých zdrojov, vie ukázať, že toto je projekt, podľa ktorého sa budú plniť ciele a ukazuje, že mesto má nejaké strategické smerovanie.
Spomenula si, že druhý typ sú trendy. To mi pripomínajú práve Fjord Trends. Z čoho to pozostávalo a aká je toho aplikácia? Lebo tam ste sa nedostávali na úroveň riešenia. Skôr ste len popísali možnosti.
Áno. Veľakrát, keď konzultačné organizácie robia takéto trendy, má to dva spôsoby využitia. Prvý je, že otvorí dvere zaujímavým konverzáciám. Ja som bola súčasťou tímu, kde boli ľudia z najvyššieho vedenia z celého sveta. Mnoho ľudí, ktorí nad tým veľa premýšľajú, urobia spolu dokument, ktorý vieš priniesť napríklad k Fortune 500 companies a začneš sa s nimi rozprávať o tom, čo by sa mohlo v budúcnosti stať. Primárne je to teda marketingový nástroj.
Využívali sme ho však aj interne. Akýkoľvek projekt sme mali od klienta, či už to bola nová digitálna aplikácia alebo nový dizajn služby, zobrali sme ten trend a aplikovali sme ho na daný priemysel. Napríklad, spolupracovali sme so značkou, ktorá sa venovala oblasti zdravia a krásy. Predstavili sme im trendy v oblasti správania ľudí alebo dizajnu technológie a zamýšľali sme sa nad tým, čo to znamená pre tohto konkrétneho klienta, a ako to vieme aplikovať. Na základe týchto trendov sme vedeli predpokladať budúcnosť strarostlivosti o seba, a tak sme dizajnovali riešenia.
Tie trendy musia byť na oveľa vyššej úrovni než plán pre Bratislavu, nie?
Výhoda je, že trendy sledujú najbližší rok alebo dva. To znamená, že je to uchopiteľné a my sa na to vždy pozeráme z pohľadu ľudského správania. Človek nepremýšľa z pohľadu priemyselných sektorov, ale z hľadiska životných situácií či svojich potrieb, a ľudské potreby sa nemenia. Jediné, čo sa mení, sú spôsoby, akými ich uspokojíme.
“Môžete spraviť trend, ale keď zlyhá aplikácia alebo netrafíte správnu ľudskú potrebu, ľudia nezmenia svoje správanie.”
Trendy môžu znieť, že sú "meta", ale zároveň nie sú, lebo každý rok prídu nové technológie, ktoré to ľudské správanie trochu pozmenia, ale ty to vždy vieš stiahnuť na konkrétneho klienta. Nežijeme v bubline a všetko je nejakým spôsobom prepojené. Šikovnosť spočíva v tom, ako vieš nájsť prepojenia medzi jednotlivými druhmi správania, medzi jednotlivými trendami a medzi potrebami klienta. Potom vieš nadizajnovať produkt alebo servis, ktorý má hodnotu pre všetkých.
Keď potrebujem nadizajnovať napríklad novú bankovú aplikáciu, prečo by som vôbec mal pozerať na trendy?
Kebyže dostaneme zadanie od nejakej slovenskej banky, ktorá potrebuje nadizajnovať novú digitálnu banku, prvú úlohu, ktorú si podľa mňa dáme je pozrieť sa na to, ako ľudia vnímajú hodnotu a bohatstvo, čo pre nich znamenajú peniaze, aké majú pocity ohľadne dôchodku, manažovania svojich financií, a tak ďalej. Pozerali by sme sa na to z väčšej výšky.
Nejde len o zadanie, ktoré nám dala banka, ale aj o to, čo to znamená pre človeka v kontexte ich života. Toto je meta level, a vedeli by sme to urobiť na základe nejakého meta rešeršu. Urobili by sme rýchly user research toho, ako sa ľudia cítia ohľadne budúcnosti, finančného zabezpečenia samých seba, čo je pre nich hodnota, a tak ďalej. Potom by som sa pozrela na to, v akom stave máme technológie a aké sú krivky, ktorými tie technológie idú. Dala by som to všetko dokopy a pozrela sa na to, ako si na základe tohto všetkého môžeme vytvoriť scenár budúcnosti. Určite by som nevychádzala z toho, že tu máme už tri takéto aplikácie, tak poďme urobiť štvrtú, ktorá bude v inej farbe.
Úlohou tohto celého je priniesť niečo nové na trh?
Priniesť niečo nové, ale aj uvedomiť si dlhodobosť rozhodnutí. Keď dostaneme takéto zadanie, produkt pôjde na trh o rok či dva. Musíme si udržať konkurencieschopnosť. Nepotrebujeme byť o tie dva roky súčasní, musíme byť o tie dva roky inovatívni. Keď teraz robíš niečo, čo má byť o dva roky inovatívne, musíš premýšľať 15 rokov dopredu.
Boli sme spolu na bratislavskej By Design konferencii, kde vystupovala kreatívna riaditeľka a zakladateľka agentúry Selly, ktorá ukazovala víziu udržateľnej budúcnosti Stockholmu. Ukazovala vizualizáciu s hudbou a rozprávala príbehy o tom, ako by mohol Stockholm vyzerať v budúcnosti aj napriek prichádzajúcej klimatickej kríze a podobne. Bola to taká rozprávka o budúcnosti. Na čo je to dobré?
Urobila presne to, o čom som hovorila v úvode. Ukázala nám budúcnosť, dovolila nám ohmatať si ju a dala nám ju ako zdroj informácii a inšpirácie pre súčasnosť. Problém dala do pozitívnej roviny. Ukázala nám pozitívne riešenie. Mesto, čo nám ukázala bolo krásne, bolo zarastené kvetmi, a tak ďalej. Bol to veľmi pekný naratív, ktorý hovoril, že žijeme trošku inak, niečoho máme viac a niečoho menej, ale aj tak stále riešime tie isté veci - do koho sa zamilujeme, riešime vzťahy so susedmi, riešime veľmi ľudské veci. Dôležité na tom je, že technológie a trendy nás sami o sebe až tak nezaujímajú. To, čo potrebuješ urobiť, je pretaviť to do ľudského kontextu a na konkrétnu ľudskú potrebu.
To, čo sme videli bol špekulatívny dizajn. Kým future thinking je o strategickom plánovaní budúcnosti alebo o sérii nástrojov, ktoré nám dovoľujú vytvoriť si nejaké dátovo podložené verzie budúcnosti, špekulatívny dizajn nám to všetko umožňuje nejakým spôsobom zhmotniť. Vizualizácia budúcnosti môže ísť cez príbehy alebo artefakty z budúcnosti, ktoré nám, bežným ľuďom, umožnia použiť to ako niečo, s čím môžeme pracovať. Je to kreatívny materiál, na základe ktorého potom môžeme dizajnovať riešenia.
Čiže vlastne ide o zhmotnenie budúcnosti.
Ona je majstrom leadershipu. Keď ti toto ukázala, zrazu máš hneď väčšiu chuť na tom pracovať. Vieš si to predstaviť. Takéto problémy nie sú priamočiaro riešiteľné. Na ich riešenie potrebuješ veľa spolupráce. Toto je veľmi dobrý nástroj, ktorý vie spojiť množstvo stakeholderov z rôznych oblastí, ktorí majú možno rôzne čiastkové ciele a rôzne úmysly, ale vedia ich dať dokopy za jednu zdieľanú víziu.
Poodbne to robíme aj na Úrade vlády, kde teraz pôsobím. Venujeme sa niečomu, čo voláme misie. To znamená, že napríklad tá misia môže byť zdravá spoločnosť. Alebo dekarbonizácia miest. Je to jedna téma, ktorá sa týka viacerých vecí a vie ľudí spojiť.
Často, keď si čítam európske materiály, rozumiem, že treba tie iniciatívy nejako štruktúrovať a spájať, aby sme v Únii všetci išli rovnakým smerom.
Veľmi pekným príkladom z histórie je NASA. Oni sa rozhodli, že pristanú na Mesiaci, a to sa stalo ich misiou. Ľudia z rôznych oblastí a expertíz sa spojili, aby spolu dosiahli tento cieľ.
Zaujímalo by ma, ako toto celé súvisí. Organizácie majú svoje inovačné prístupy a povedia si, že potrebujú inovovať. Dá sa nastaviť proces, ako vytvárať inovačné stratégie?
Inovácia je nový spôsob pozerania sa na starý problém. Organizácie sa nonstop boria so starými problémami a veľa z tých problémov nevedia vyriešiť. Keď poviem problém, môže to byť aj model zarábania peňazí, model fungovania, model organizovania ľudí, jednoducho status quo. Je potrebné sa na problém pozrieť novým spôsobom.
“Šikovnosť spočíva v schopnosti nájsť prepojenia medzi jednotlivými druhmi správania, trendami a potrebami klienta.”
To, že my týchto ľudí teraz zavrieme do miestnosti a povieme im, že ideme robiť dizajn thinking workshop a lepiť si post-ity na stenu s facilitátorom, ktorý si urobil jeden kurz, nikam nepovedie. Musíme sa na problém pozrieť z úplne inej strany.
Zaujíma ma tá praktická rovina, ako vlastne vznikajú trendy? Ako ich identifikujete?
Tvorenie trendov má tri hlavné kroky. Prvým je identifikácia signálov, druhým je syntéza signálov do trendov a tretím je aplikácia trendov s cieľom vytvorenia pridanej hodnoty.
Skús prosím ťa priblížiť jednotlivé kroky.
Budem hovoriť o procese trendov tak, ako sme to robili vo Fjorde. Najprv je potrebné identifikovať signály. Signály môžu byť napríklad forma správania, nový produkt a podobne. Sú to malé veci, ktoré môžu byť distribuované po celom svete, ale keď si ich potom dáš do agragátu, vidíš trend. Keď som bola vo Fjorde, mali okolo 2000 dizajnérov po celom svete. Každý z nich navrhol to, čo si myslí, že je okolo neho trend. Tieto štúdie z celého sveta sme spojili a skúmali sme, či tam je nejaký spoločný menovateľ, ktorý by mohol potvrdzovať globálny trend.
Výstupov bolo celkovo 50. Pozerala som sa na to dva dni a prišla som s odpoveďami. Toto je taká analyticko-syntetická práca. Musíš nájsť prepojenia medzi jednotlivými vecami a nájsť v nich zmysel (sense making). Potom sme sa stretli v užšej skupine, kde sme si odprezentovali výsledky a smery, ktorými môžeme ísť. Či tieto hypotézy môžu byť trendy. Mali sme okolo 10 hypotéz, z ktorých sme potom opäť robili prieskum a hľadali dôkazy z celého sveta, ktoré by to potvrdili.
Trend má vždy dve časti: "čo sa deje" a "čo je ďalšie". "Čo sa deje", je syntetická práca, kde hovoríme, z čoho vychádzame. "Čo je ďalšie", tam sme sa vždy pozreli na to, aké je to relevantné pre dizajnérov a pre ten druh práce, ktorý my robíme. Tu už nastupuje marketingový aspekt a naskytá sa otázka, ako vlastne vytváraš hodnotu pre to cieľové publikum. A tak sme sa pozreli na to, ako môžeme túto hypotézu alebo trend aplikovať pre dizajnérov, pre náš druh práce a trošku predikovať, čo by to mohlo znamenať. Z toho nám vzniklo približne 5 trendov a potom prišla úloha zobrať si každý trend a urobiť preň priemyselný plánovací dokument. Každý trend bol znova spracovaný pre konkrétny segment.
Dá sa to robiť aj v malom?
Keď som robila v Kodani, boli sme traja, takže dá.
Čiže inšpirácie v tomto prípade boli konkrétni dizajnéri, ktorí niečo zažili?
Áno. Popri tom vieš robiť aj nejaký kvantitatívny výskum, kde informácie získavaš alebo vychádzať z tých, ktoré už boli zozbierané. Keď sme mali viac času, robili sme si výskumy na hypotézy, aby sme si ich štatisticky potvrdili. Existujú rôzne prístupy.
Hovorila si o dizajnéroch. Akú rolu tu zohrávajú bežní ľudia alebo bežní používatelia? Vstupujú vôbec do tohto procesu?
My všetci, ktorí ich tvoríme, sme bežní ľudia. V tomto prípade aj tí dizajnéri sú bežní ľudia. Sú zároveň aj naši používatelia. Takže sme to už nevalidovali druhýkrát. Ten proces sám o sebe bol validácia. Keby sme na základe toho išli dizajnovať konkrétne riešenie alebo službu, možno by sme to sekundárne validovali, ale zároveň nedokážeš si s ľuďmi validovať budúcnosť. To, že je niečo trend vychádza z konkrétneho správania, čo je samo o sebe je validáciou.
V minulom podcaste som tu mal Head of Research z AirBank, Petra Šmída, a on povedal zaujímavú vec, že trendy cestujú. On ich sleduje, a keď sa trend priblíži k Českej republike, začne ho aplikovať. Existuje niečo ako globálny trend verzus lokálny trend? Alebo aj lokálne firmy sa môžu riadiť globálnymi trendami.
Je to o šikovnosti, ako zobrať globálny trend a aplikovať ho na lokálny trh. To je podľa mňa úloha a použitie future thinking. Potreby ľudí alebo krajín sa nemenia, iba spôsoby ich uspokojovania. To znamená, že my môžeme zobrať globálne trendy a zamyslieť sa nad tým, ako ich vieme aplikovať tak, aby to dávalo zmysel v kontexte slovenského trhu. Keď prišla na trh Alexa, v Londýne sa hovorilo, aké je to prelomové a life-changing, ale ja som si to nemysela pre rôznorodosť jazykov. Angličtina je dosť priamočiara oproti slovenčine alebo češtine. Naskytla sa otázka, či Alexa môže byť schopná nám rozumieť.
V anglickom kontexte ide o skvelý trend. V inom kontexte je potrebné vyhodnotiť či áno alebo nie. Bola by som rada, keby sme neboli iba tou krajinou, ktorá sa pozerá na to, čo sa deje na Západe a potom to o 5 rokov okopírujeme, ale pozrieť, čo by mohlo byť v tom globálnom kontexte a mať odvahu urobiť to ako jedni z prvých.
Ešte by som sa chcel porozprávať o práci s trendami v bežnej dizajnérskej práci. Kde je v dizajn thinkingu priestor pre budúcnosť?
Keď sa pozrieme na všeobecný dizajnový naratív vo svete, myslím si, že tieto dva pojmy fungujú celkom ruka v ruke. Future thinking vieš veľmi pekne priniesť do dizajn thinkingu. Častou chybou však býva, že v prvej fáze Discover sa pozeráme iba na to, čo je teraz a tým pádom sa nikam neposúvame. Zároveň veľká kritika dizajnového myslenia je, že sa primárne pozerá na skúsenosť človeka ako konzumenta. Je to logické, keďže konzument nám prináša profit, ale je to pohľad na jednotlivca.
"Keď sa zacyklíme v pohľade na nášho konzumenta ako jednotlivca, zabudneme na dopady nášho dizajnu na planétu, životné prostredie alebo ľudí, ktorí nie sú naši konzumenti.”
Keď sa v tomto zacyklíme, zabúdame na dopady nášho dizajnu na planétu, životné prostredie alebo na iných ľudí, ktorí nie sú naši konzumenti. Potrebujeme si uvedomiť, že všetko na tomto svete bolo niekým nadizajnované a my ako dizajnéri máme zásadný vplyv na to, ako tento svet vyzerá a bude v budúcnosti vyzerať. Počas covidu sme napríklad videli, ako sa zväčšila digitálna priepasť. Kým niekto mal najnovší iPhone a deti sa učili na iPadoch, iní nemali ani len prístup k internetu či k počítaču. Je potrebné sa pre to zamýšľať nad zodpovednosťou v dizajne.
Veľmi dôležitá téma a som zvedavý, ako sa s tým popasujú agentúry. Teraz žijeme vo svete, kde dizajnové agentúry tlačia na udržateľnosť, ale klienti to zatiaľ až tak nekupujú. Zároveň je tam obrovský tlak, aby táto téma nezmizla zo stola a nebolo to naďalej iba o profite, ale aj o udržateľnosti.
Podľa mňa tá konverzácia musí byť o profite, ktorý je zároveň udržateľný v každom slova zmysle. Nemyslím si, že tá téma odišla zo stola. Rozumiem, že to hovorím v kontexte, kedy prichádza recesia a inflácia a tieto milé a pekné témy typu udržateľnosť sú menej dôležité ako prežitie firmy. Ale myslím si, že už teraz je udržateľnosť otázkou prežitia.
Musíme upustiť od toho, že udržateľnosť je nový luxus a znamená iba kupovanie drahších vecí, lebo je to lepšie. Musíme sa zamyslieť nad tým, ako meniť systémy a štandardy tak, aby sa udržateľnosť stala novým štandardom. Avšak to sa už bavíme o tom, že to musí prísť zhora. Nejaké legislatívne opatrenia na vysokej úrovni, ktoré si zvolíme.
Je to otázka nasledujúcich rokov. Všetky agentúry majú tému udržateľnosti sveta na svojich hlavných stránkach, ale zároveň vidím, ako prepúšťajú. Je to obrovský tlak.
Áno, ale zároveň je super, že táto téma je na stole. Ja si pamätám, keď sme pred piatimi rokmi urobili trend o neraste. Náš core biznis v Accenture Song bol vtedy predaj profitu, ale prebojovali sme si to a vyšli s tým von. A toto je dôležité. Zoberieš si nejakú paradigmu, o ktorej si ani nevedel, že môže byť spochybnená a ty ju spochybníš a si taký, že: “Čo keby?”
Je future thinking proces alebo mindset?
Je to aj jedno aj druhé. Rovnako ako aj dizajn thinking je jedno aj druhé. V prvom rade to musíš uchopiť ako mindset, že premýšľaš v dlhodobosti. Rovnako ako v dizajn thinkingu premýšľaš v neistote a musíš s tým byť komfortný. A potom je na to séria procesov alebo nejakých spôsobov, ako to môžeš robiť.
Treba si uvedomiť a pripomínať, že aj tí CEOs veľkých organizácii sú na konci dňa iba ľudia. Tiež sa zamýšľajú nad tým, v akej krajine chcú žiť, aká je kvalita ich života, akú kvalitu jedla majú ich deti a podobne. Tam future thinking vie krásne zahŕňať ľudský faktor. Niekdey je pekné odstúpiť od technológii, a pripomenúť si, že to na čom naozaj záleží sú ľudské vzťahy, prepojenie s prírodou, a tak ďalej.
A teraz na inú nôtu. Čo ak sa netrafíš v trendoch?
Nie je to o tom, že by sa netrafili tie trendy. Je to o tom, že sa netrafila ich aplikácia do širšieho sveta. Bolo napríklad veľa trendov okolo VR (virtuálna realita), AR (rozšírená realita) alebo Metaverse. Všetci si mysleli, ako to zmení svet. Keď sme písali o tomto trende, boli sme veľmi váhaví. Videli sme ho všade, ale neboli sme si ním istí. Nemysleli sme si, že Metaverse momentálne rieši skutočný ľudský problém.
Čiže trend ohľadom technológie bol pravdivý, ale problém vznikol, keď firmy, ktoré ho aplikovali buď netrafili správny use case/ľudskú potrebu alebo ich user experience nebol dostatočne dobrý na to, aby ľudia spravili swich do tej alternatívy. Pre to som veľmi skeptická voči VR. Samotný hardvér je nepríjemný a ťažký, nechceš to mať na očiach. Stačí ti, že máš obrazovku toho telefónu. Bežným ľuďom ten zážitok zatiaľ nestojí za to.
Sú však odvetvia, v ktorých to dáva zmysel, napríklad pri trénovaní pilotov alebo v gamingu. Nedáva však zmysel robiť všetko vo VR. Napríklad aj vysoké školy. Pridaná hodnota edukácie je práve ten fyzický kontakt, vytvorenie si networku, atď, čo vo VR nespravíš. Môžeš spraviť trend, ale keď zlyhá aplikácia alebo netrafíš správnu ľudskú potrebu, ľuďom to nestojí za tú radikálnu zmenu.
Bavili sme sa, že špekulatívny dizajn je zhmotnenie toho trendu. Vieš k tomu dať ešte nejaké príklady?
Špekulatívny dizajn môžeš vidieť napríklad v galériách alebo v múzeách, kde sa ti snažia ukázať nejaký scenár budúcnosti a zhmotniť ho. Často je podávaný nejak naratívne. Môžeš k tomu vytvoriť nejaké artefakty z budúcnosti ako napríklad futuristický obal od mlieka. Jedna z mojich obľúbených aplikácií je dizajnová fikcia. Je to podobné ako science fiction, ale s tým rozdielom, že je to koncentrované na dizajnový aspekt.
“Konverzácia musí byť o profite, ktorý je zároveň udržateľný v každom slova zmysle. Myslím si, že udržateľnosť sa už stala otázkou prežitia.”
Môj obľúbený príklad je film Minority Report, kde hral Tom Cruise. Je tam scéna, kde je vo vesmírnej lodi a v operatívnej miestnosti sú dotykové obrazovky. Jeden z investorov filmu vymyslel touch screen, ktorý sme dovtedy nepoznali a ani by nám nenapadlo, že by sme tak mohli niekedy fungovať. Keď idem ľuďom prezentovať novú technológiu budúcnosti, musím im ju ukázať v nejakom súčasnom kontexte, ktorý je pre nich uchopiteľný.
Už len samotný naratív alebo čokoľvek zhmotnené ti dáva za tou technológiou ľudskú tvár.
Napríklad seriál Black Mirror je veľmi pekný príklad špekulatívneho dizajnu.
Posledná otázka, ktorú sa pýtam každého hosťa. Aká je najväčšia dizajnová výzva, ktorú by si chcela v živote vyriešiť?
Ako zabezpečiť to, že všetci ľudia na svete majú zaistenú nejakú prijateľnú kvalitu života bez toho, aby sme prešvihli zdroje, ktoré ako planéta máme. A moja krátkodobejšia, viac lokálna výzva, ktorú riešim na Úrade vlády je to, ako vybudovať dizajn ako nástroj a spôsob myslenia a urobiť ho súčasťou našej kultúry tak, aby sa dizajnovali riešenia pre občanov a nie pre úradníkov.
Dobre, pod toto sa podpíšem a rád ti s tým pomôžem.
Rada by som neplakala vždy, keď musím použiť slovensko.sk.
Vypočujte si celý rozhovor s Luciou Ciranovou:
Aby ste si mohli prezrieť tento obsah na našej stránke, musíte súhlasiť s používaním cookies tretích strán. Alebo môžete použiť link, ktorý vás presmeruje na nasledujúcu adresu: https://open.spotify.com/episode/3priPTYZR8zUgAyANgkuDr
Mimimum Viable Podcast vám každé dva mesiac prináša Customer Experience štúdio Lighting Beetle*, ktoré sa sústredí na tvorbu kvalitného zákazníckeho zážitku.
Dizajn je všade okolo nás. Minimum Viable Podcast skúma dizajn s malým “d” – teda ten, ktorý hľadá riešenia na problémy ľudí. Spolu s hosťami sa v ňom venujeme témam, ktoré s dizajnom súvisia, no bežne ich s ním nespájame. Za spoluprácu na produkcii ďakujeme štúdiu Zeldeo a Mojmírovi Procházkovi.
Potešíme sa každému vypočutiu, followu, zdieľaniu aj podnetu na zlepšenie. Svoje tipy na zaujímavé osobnosti, s ktorými sa môžeme porozprávať o dizajne, nám posielajte na podcast@lbstudio.sk.
Príjemné počúvanie.
